2 422 x prečítané

Tento týždeň, keď bolo tak pekne, sadol som si pred bytovku a doprial si trocha spoločnosťou akceptovaných drog. Neviem, je dosť možné, že tam so mnou sedel aj C’est la Vie, a možno nie – neviem.

Sedím si na lavičke a užívam si prvé slnečné lúče. Pozorujem deti susedov ako sa svorne hrajú okolo bytovky, spolu je ich asi sedem, chlapci aj dievčatá vo veku od troch do šiestich rokov.V tichosti poťahujem z elemky pričom pozorujem našu budúcnosť, ako sa bezstarostne hrá.

A vtedy som si uvedomil ten markantný rozdiel, ktorý sa z „ničoho nič“ objavil behom tých dvoch desaťročí, rozdiel nie len v spôsobe hrania sa, ale aj v tom, s čím sa hrajú.

Asi traja šesť ročný chlapci skláňali svoje hlavy nad najnovším smartfónom jedného z nich a spoločne prežívali emócie spojené s hraním nejakej graficky pekne spracovanej a určite plnohodnotnej hry z marketu.

Zvyšok osadenstva sa hral s účelovými hračkami z hračkárstva. A v tom som videl obrovský problém dnešnej doby.

Dnešnej mládeže.

Najmladšej mládeže.

Našej budúcnosti.

Ako tak pobehovali naokolo, oslovil som jedno dieťa, aby mi ukázalo, akú hračku to vlastne má – ostatné deti z celej grupy mali úplne rovnakú (!!!) len inej farby – asi aby si ich poznali a nehádali sa, ktorá je koho…

Pozorne som si ju prezrel, zo spodu, z hora, z každej strany a napokon som dospel k najpodstatnejšej otázke:

A čo s tým?

- „No, pozri,“ hovorí mi chlapec, „takto to priložíš k nejakej zárubni, alebo k niečomu inému kovovému, a aha, pozri, TAKTO SA TO OTVORÍ…“

A v tom momente všetky deti spoločne zhíkli či ako by som to nazval: „jooo, wooow“ a podobne – ako keby boli v tranze, alebo v nejakej sekte – proste to bolo pre nich ultra super ppci, tá „hračka“.

Neodolal som, jednoducho som si nemohol pomôcť a tak som sa toho chlapca znova opýtal:

Dobre, ale ako sa s tým dá hrať? Ako sa s tým hráte vy?

Nechápavým pohľadom sa na mňa všetky tie deti pozreli, a tak mi ten chlapec s povzdychom zopakoval to, čo mi už raz povedal:

- „Proste takto s tým ideš a ideš, takto po lavičke, potom po zemi a keď dojdeš k niečom železnému, tak sa TO TAKTO OTVORÍ.“ prízvukoval, to už sa však zberala celá kinder mafia preč odo mňa, nechápavého starca.

Neprítomný pohľad niekam do prázdna sprevádzal moje nostalgické spomínanie na naše detské časy. Pamätáte sa ešte, na svoje staré hračky? S čím ste sa hrávali, ako ste sa hrávali?

Nie len pre našu, ale aj staršiu generáciu je nemožné zabudnúť na nesmrteľnú Tatrovku.

Táto hračka, na prvý pohľad jednoúčelová hračka, len von s ňou, na piskovisko, k jazeru, hocikam, na korbu naložiť náklad, či už piesok, kamene alebo aj vodu a išlo sa „budovať“ (vlasť).

Ale popravde, ako dlho ste sa stou Tatrovkou takto hrali? Hodinu? Dve? A potom čo? Určite nie som jediný, čo šiel kolenom na korbu a začali sa závody…

A keď trebalo ísť domov… razom sa z tej Tatrovky stalo opevnenie alebo barikáda v strede izby…

Ako malí sme mali množstvo energie, ale oveľa viac fantázie.

Napríklad taká jednoduchá, jednoúčelová vec, čo ani hračkou nebola.

Varecha.

Kus vystrúhaného dreva, primárne určeného na varenie. Ale my deti sme ju ukradli našim mamám a razom, pomocou našej fantázie z toho mohol byť kôň. Šup s varechou medzi nohy a už sme poskakovali so slovami „Hijó, hijó!!!“. Ja som mal koňa a kto mal viac?!?

Alebo to mohla byť lietajúca metla.

Alebo sme si čupli a z varechy bolo razom pádlo. Plavili sme sa do neznámych vôd. A keď sme dorazili na opustený ostrov plný švemožných príšer, trebalo sa brániť a presekávať hustým neobývaným porastom, netrebalo veľa, z varechy bol meč!

Doslova,

sky is the limit!

Jedna varecha, len jedna jediná – a mali sme sa „s čím, aj ako“ hrať. Záležalo len na našej fantázii.

Lego, ó lego, nekonečná a najlepšia hračka všetkých dôb… Zavrite na minútku oči a predstavte si lego. TO LEGO. Vaše staré lego. Mnohým z vás sa pred očami blisne spomienka ako fotografia z rodinného albumu. Plastová okrúhla nádoba, oranžovaj alebo červenej farby na ktorej bola nálepka dvoch modelových domov, ktoré sa dali z tých kúsočkov postaviť. Samozrejme, ako prvé sme stavali podľa predlohy. Ale čo potom? Keď sa nám to podarilo a mama zavelila, že to lego treba upratať, dať naspäť do krabice a ísť spať. Na druhý deň sme už nestavali domy podľa predlohy. Všetky krabice sme vysypali na stred izby, na jednú veľkú hromadu a už sme stavali čo sa nám zachcelo. Lietadlá, lode, domy, …

A tak sme si budovali kreativitu, fantáziu, schopnosť vytvárať bez predlohy.

Sky is the limit!

Čo však robia dnešní výrobcovia stavebníc? Vyrobia nepoužiteľnú stavebniciu – doslova jednoúčelovú a prakticky nepoužiteľnú stavebnicu, spravia naň reklamu jak prasa, lobbing na detskom televíznom kanále, vyšlú správu, že to proste každé dieťa musí mať… Čo na tom, že po zakúpení dotyčnej stavebnice dieťa otvorí krabicu, vysype desať kúskov plastu a manuál s presným návodom hrubým ako manuál na telefón, ako postaviť to, čo je na obale a dovi. Nič iné sa z toho postaviť nedá, avšak, môžete vašej ratolesti kúpiť ďaľších 49 stavebníc a bude mať celú kolekciu postavičiek Bionicle.

No nekúp to!

Ryšavá mi pred nedávnom rozprávala o svojom ročnom bratovi Miškovi, aký je skvelý, že mu stačí dať len tablet do ruky so spusteným YouTube a už sám vie, ako po dopozeraní nejakého videa kliknúť na ďaľšie a tak sa zabávať celé hodiny. AngryBirds mu tiež nie sú cudzie.

Na prvý pohľad – super, šikovné a inteligentné dieťa – takýmto tempom z neho možno vyrasie geniálny (alebo šialený) programátor, avšak na druhej strane, keď už v takomto veku prenecháva celú svoju fantáziu a hlavne vývoj fantázie na borcov z googlu, ako sa bude ďalej vyvíjať? Ako bude neskôr tvoriť, keď v detstve túto schopnosť nerozvýja?

A nie len on, ale všetky dnešné deti.

Budú si vedieť v siedmych rokoch spraviť prak či luk? Alebo si len vyžiadajú, a rodiačia im ich budú musieť kúpiť v hračkárstve?

Osobne si myslím, že práve toto obdobie detstva, kedy sa nám vyvíja fantázia, je pre vývoj veľmi dôležité. Aj vďaka fantázii v detstve, kedy sme si ju trénovali na hračkách, dnes z tých detí vyrástli šikovní, schopní a hlavne kreatívny ľudia ako napríklad web programátor a copywriter Honza Škovran, grafik a umelec Vojtěch Bruzek.